História Učenej Spoločnosti

Centrami výchovy významných vedcov a intelektuálov boli od stredoveku univerzity. No vedecký výskum vyžadoval organizáciu práce na širšom teritoriálnom základe, priestor na interdisciplinárnu diskusiu a publikovanie. Prejavom integrujúcej orientácie bol od 17. stor. vznik vedeckých združení - učených spoločností, alebo akadémií. V Uhorsku – i na území Slovenska – prvé návrhy na organizáciu výskumu objavujú sa od prvej polovice 18. stor. Mali rozmer ríšsky (habsburský), uhorský, regionálny a od 19. stor. aj národno-buditeľský.

Roku 1732 vydal Daniel Fischer spisok s cieľom združiť uhorských vedcov (najmä prírodovedcov a lekárov) do vedeckej spoločnosti okolo časopisu Acta eruditorum Pannoniae... (rozpravy o javoch v prírode a príčinách chorôb).

Roku 1735 predložil Matej Bel rakúskej cisárskej správe návrh na založenie celouhorskej učenej spoločnosti s názvom Societas litteraria so sídlom v Bratislave. Mala postupne združiť všetkých učencov v Uhorsku, ktorých by spájal aj patriotizmus. V štatúte sa zdôraznila potreba stretávania sa odborníkov a organizovania sympózií v troch skupinách vied – literárnej, právnej a prírodovednej, združujúcich vedné odbory podľa vtedajšej nomenklatúry. Spoločnosť mala mesačne vydávať vedecký časopis Observationes posonienses (Bratislavské pozorovania). Návrh zapadol do zabudnutia a bol „objavený“, resp. publikovaný až roku 1965.

K. F. Loew roku 1739 v Šoprone spracoval výzvu botanikom rôznych krajín v súvise s prípravou diela o panónskej flóre. Roku 1761 Teofil Windisch založil v Bratislave učenú spoločnosť s dôrazom na literárnu problematiku. Počas dvanásťročnej existencie vydala v nemčine niekoľko ročníkov odborných časopisov.

Založenie učenej spoločnosti inicioval roku 1763 František Adam Kollár, rodák z Terchovej. Ako úspešný lekár pri cisárskom dvore vo Viedni vydal výzvu pre uhorských vzdelancov založiť "societas litteraria". Mala byť najmä spolkom dopisujúcich členov s orientáciou na štúdium uhorských dejín a práva, hospodárskych pomerov a prírodného bohatstva. Napriek neúspechu tohto návrhu sa Kollár svojho plánu nevzdal. Roku 1771 inicioval vznik "literárnej spoločnosti", ktorá do roku 1776 vydávala za redakcie Daniela Trstianskeho vedecký časopis venovaný celouhorskej problematike.

S F. A. Kollárom a D. Trstianskym, prípadne s grófom J. Telekim sa spája „anonymný“ návrh založiť učenú spoločnosť v Brati slave s názvom Academia Augusta so štatútom opierajúcim sa o jestvujúce akadémie vied v Paríži, Londýne, Berlíne a Petrohrade. V štruktúre celouhorskej akadémie boli štyri sekcie – filozofická (v nej aj prírodovedné a technické disciplíny), historická (tu aj právo), ekonomická (vrátane problematiky poľnohospodárstva) a kultúrnopolitická (tu aj školstvo, kultúra, preklady cudzojazyčných publikácií). Academia Augusta mala združovať štyri kategórie členov: čestných, riadnych, dopisujúcich a kandidátov. Finančné dotovanie mali plynúť z príjmov opátstva v Széplaku a v Szekszárde. Z týchto zdrojov sa mala financovať výstavba centrálnej budovy Akadémie v Bratislave, bu dovanie vedeckej knižnice, odmeňovanie riadnych členov a štipendiami aj mimoriadnych členov. Podľa vzoru francúzskej Akadémie vied mala byť aj tu protektorom niektorá vplyvná osobnosť.

Členovia cisárskej rady zaujali k projektu negatívne stanovisko. V popredí bol aj politický aspekt - uhorská Akadémia by vraj nemala vzniknúť dovtedy, kým nebude zriadená ríšska Akadémia vied vo Viedni. Takémuto kritériu už zodpovedal projekt, ktorý predložil roku 1774 cisárskej Dvorskej študijnej komisii banskoštiavnický rodák, riaditeľ ríšskeho astronomického observatória Maximilián Hell. Navrhoval zriadiť cisársko-krá ľovskú učenú spoločnosť alebo akadémiu vied vo Viedni. Mala mať sedem sekcií výlučne orientované len na prírodné a exaktné vedy - pre astronómiu, geometriu, mechaniku, fyziku, botaniku, anatómiu a chémiu. Pri schvaľovacom procese rozhodlo opäť ekonomickopolitické pozadie. Výdavky sa totiž mali kryť príjmami z vydávania kalendárov v celej monarchii s čím nesúhlasila Uhorská kráľovská kancelária a Miestodržiteľská rada. Podľa nich sa tieto príjmy v Uhorsku mali využiť na vybudovanie uhorskej Akadémie v Trnave. Napokon boli stiahnuté obe variantné návrhy.

V druhej polovici 18. stor. dozreli v slovenskom prostredí podmienky pre cieľavedomé národnobuditeľské aktivity. Činnosť Antona Bernoláka vyústila roku 1792 do vzniku Slovenského učeného tovarišstva, ktoré bolo najmä širšie rozvetveným vydavateľským spolkom so sídlom v Trnave. No roku 1793 spracoval Juraj Ribay návrh aj na skutočnú vedeckú spoločnosť s názvom Inštitút, alebo česko-slovanská spoločnosť medzi Slovákmi v Uhorsku. Výskumné zameranie sa týkalo Slovákmi obývaného územia. Návrh obsahuje zárodky predstáv o vlastivednom výskume, o národnej vede, osvete, pestovaní materinského jazyka (išlo v tom období o češtinu – bibličtinu) a kultúry. Spoločnosť mala mať tri členské okruhy: kandidátov, riadnych a čestných členov. S predstavami J. Ribaya sčasti korešponduje SpoIok učeného tovarišstva banského oko lia, ináč So cietas Slavica založená roku 1810 z iniciatívy Bohuslava Tablica. Mal ambiciózne ciele vo všestrannom vlastivednom výskume a osvete, v kultúrnom a ekonomickom pozdvihnutí slovenských ľudových vrstiev. Za dvadsaťdva rokov existencie sa však zberateľská, dokumentačná a vzdelávacia činnosť odzrkadlila len v sporadickej publikačnej činnosti. Spoločnosť zanikla 1832 po smrti B. Tablica.

Silnejšie stopy zanechala v edičnej oblasti ďalšia regionálna inštitúcia – Učená spoločnosť malohontská založená roku 1808 v Nižnom Skálniku z iniciatívy Jána Feješa. Vydávala ročenku Solennie. V spoločenskom videní autorov prevažujú oficiálne uhorské štátnopolitické názory. No vyšiel aj celý rad cenných príspevkov z okruhu spoločenských vied, okrem iných aj z oblasti histórie a geografie so vzťahom k Slovensku.

Rozvoj vlastivednej výskumnej orientácie v prvej polovici 19. stor. podnietili J. Kollár a P. J. Šafárik, ktorý už roku 1827 vyslovil potrebu vzniku Matice slovenskej. No kultúrno-vedecké spolky na národno-osvetovom princípe (Slovanská spoločnosť a Slovanský čitateľský spolok, založené v Pešti a Budíne spojené s menom Martina Hamuljaka) neuspeli. Podobne pred rokom 1840 v úrovni plánov ostali ojedinelé - P. J. Šafárikom iniciované - myšlienky príslušníkov štúrovskej generácie o založení Matice Slovenskej, alebo Národnej učenej spoločnosti.

V štúrovskom období nemala veda na Slovensku organizačnú základňu. Na príčine bol okrem politického vývoja so silnejúcim národnostným tlakom aj ambivalentný vzťah časti štúrovcov k úlohe vedy v spoločnosti. No v období, keď v Pešti vznikla najmä z iniciatívy I. Szécsényiho Uhorská akadémia vied (kontinuálne dnešná Maďarská akadémia vied), budovali sa aj v slovenskom prostredí vo viacerých humanitných vedách – v histórii, literárnej vede, folkloristike a v jazykovede zväčša individuálne (napr. etnografické dielo Jána Čaploviča) koncepcie budúceho postupu. Boli po roku 1863 základom aj pre činnosť šiestich odborov Matice slovenskej - jazykovedného, beletristického, historického, právnicko-filozofického, matematicko-prírodovedného a hudobnovedného. Vedecké odbory dávali MS charakter učenej spoločnosti, ktorá mala čestných, dopisujúcich a riadnych členov a volených funkcionárov. Reálne národné potreby stanovili pre MS aj ďalšie úlohy – byť národným múzeom, knižnicou, archívom, významným vydavateľstvom a osvetovou inštitúciou. Letopisy Matice Slovenskej publikovali podnetné výsledky vlastivedného bádania a do úradného zrušenia Matice roku 1875 boli aj fórom prezentácie národných záujmov.

Významná etapa v organizácii vedy na Slovensku je spojená najmä s menom Andreja Kmeťa. Po otvorení Národného domu v Martine roku 1890, vzniku múzea a bibliotéky, rozvinul od roku 1892 úsilie založiť Slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Martine a viacerými pobočkami. Inštitúciu nazýval aj Slovenskou akadémiou vied. Videl v nej možnosť aktivizácie a koordinácie najlepších vzdelancov. Iniciatívu A. Kmeťa podporili S. H. Vajanský, J. Francisci, J. Škultéty, J. Petrikovich, A Halaša a i. Podľa publikovaných stanov mala Spoločnosť pestovať prakticky všetky odbory vedy a umenia. Mala mať čestných, zakladajúcich, riadnych a dopisujúcich členov. Na výborových i valných zhromaždeniach mali sa robiť vedecké prednášky, podávať správy o vedeckých výsledkoch, rozdeľovať úlohy na vedecké spracovanie tém. V sta novách je zakotvené vydávanie vedeckého časopisu.

V Bibliotéke Národného domu v Martine zišlo sa 24. apríla 1893 zakladajúce valné zhromaždenie Spoločnosti s 30 zakladajúcimi a 141 riadnymi členmi. Diskusia a následné hlasovanie vyústili však napokon do modifikácie pôvodného zámeru – vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorej stanovy vypracoval Pavol Križko. Za predsedu výboru zvolili A. Kmeťa. Podľa základného bodu stanov "účelom Muzeálnej slovenskej spoločnosti je pátrať po rozličných znameni tostiach Horno-Uhorska, a tak zbierať všetko, čo sa vzťahuje na slovenský ľud, jeho duševný a hmotný život a na kraje týmto ľudom obývané". Roku 1896 bol schválený návrh P. Socháňa na zriadenie štyroch odborov SMS - pre zemepis a prírodopis, pre pravek, starožitníctvo a antropológiu, pre národopis s s viacerými pododbormi a napokon pre remeslá, priemysel, hospodárstvo a obchod. Roku 1896 začal vychádzať Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti s rozsiahlejšími vedeckými štúdiami a o dva roky aj dvojmesačník Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

A. Kmeť zdôrazňoval v činnosti MSS aj popularizáciu výsledkov vedy, význam výchovy vedeckého dorastu, vyzdvihoval potrebu záchrany národných pamiatok, dobre si uvedomoval nevyhnutnosť kolektívnych foriem práce vo vede a zároveň ich špecializácie. Vďaka týmto reálnym predstavám o vede a jej poslaní podarilo sa Kmeťovi postupne pretvoriť MSS de facto na učenú spoločnosť. Roku 1906 položili základný kameň budovy MSS, ktorá však bola úplne dokončená roku 1908, až po smrti A. Kmeťa.

Význam MSS vo vývoji slovenskej vedy spočíva najmä v organizácii vedeckého výskumu. Výsledky sa odzrkadľujú v publikáciách v Sborníku a v Časopise MSS (oba prestali vychádzať roku 1914). V popredí záujmu stáli spoločenskovedné odbory, viacero štúdií vyšlo však aj z prírodných vied, z výtvarného umenia a národného hospodárstva. Mnohým prácam nemožno uprieť vysokú odbornú úroveň a trvalú vedeckú prínosnosť. Činnosť MSS sa síce po roku 1918 obnovila, no jej činnosť až po úradné zrušenie roku 1960 postupne čoraz viac splývala so Slovenským národným múzeom v Martine.

Pre profesionalizáciu slovenskej vedy po vzniku Československa vznikol nový hlavný článok – Slovenská univerzita v Bratislave. Integračným špecifikám pri organizácii výskumu na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi zodpovedala Učená spoločnosť Šafárikova založená roku 1926 z iniciatívy akademického senátu univerzity. Mala riadnych a mimoriadnych členov, pre važne z radov profesorov a docentov univerzity, od roku 1933 aj čestných a zahraničných členov. Zanikla roku 1939, jej nástupcom bola do roku 1949 Slovenská učená spoločnosť, s ktorou sú spojené začiatky vydávania Slovenskej vlastivedy a viacerých vedeckých periodík. Najmä z jej iniciatívy vznikla roku 1942 aj Slovenská akadémia vied a umení, priamy predchodca dnešnej Slovenskej akadémie vied, ktorá teda korení v hlbokých domácich tradíciách, nadväzuje organicky na zložitú históriu vedy a výskumu na Slovensku a na prácu mnohých predchádzajúcich dejateľov, vedeckých a kultúrnych spolkov a inštitúcií.

V dejinách vedy na Slovensku patrí významné miesto rôznym typom učených spoločností. Ich odkaz sa odzrkadľuje – primerane potrebám modernej spoločnosti - aj v poslaní novozaloženej Učenej spoločnosti SAV.

Spracoval A. Ruttkay s využitím údajov najmä z týchto publikácií:
Barica, J.: Vede a národu. Bratislava 1984.
Tibenský, J. Dejiny vedy a techniky na Slovensku. Martin 1979.